Prečo mám niekedy pocit, že sa potrebujem odpojiť?

Prečo mám niekedy pocit, že sa potrebujem odpojiť?

Keď sa náš vlastný život začne strácať v starostiach druhých

Niekedy sa to deje tak nenápadne, že si ani neuvedomíme, kedy sme začali prežívať život niekoho iného intenzívnejšie než ten svoj.

Ráno sa zobudíme a ešte skôr, než si uvedomíme, čo nás čaká v našom vlastnom dni, myslíme na človeka, ktorého máme radi. Vieme, že prechádza náročným obdobím, že ho niečo trápi, že sa niečoho obáva. A spolu s myšlienkou na neho prichádza aj náš vlastný nepokoj. On má strach – a my sa začíname báť spolu s ním. On prežíva neistotu – a my ju pociťujeme, akoby sa týkala priamo nás. Je smutný, skľúčený alebo bezradný – a aj v nás sa postupne usádza smútok, hoci náš vlastný deň možno neprináša nič, čo by nám bránilo prežívať radosť.

Predstavme si celkom obyčajnú situáciu. Máme za sebou príjemný deň. Niečo sa nám podarilo, možno sme dostali dobrú správu, možno sa tešíme na večer. Potom nám zavolá niekto blízky. Rozpráva o svojich problémoch, o obavách, o tom, čo sa mu opäť nepodarilo.
Keď telefonát skončí, náš deň je zrazu iný. Radosť, ktorú sme ešte pred chvíľou cítili, akoby ustúpila do úzadia. V myšlienkach sa vraciame k jeho slovám, predstavujeme si, čo všetko sa môže stať, premýšľame nad možnými následkami. A hoci sa v našom vlastnom živote za ten čas nič nezmenilo, naše vnútorné prežívanie sa zmenilo úplne.

Možno si ani neuvedomíme, že sme práve prevzali nielen informáciu o probléme či starostiach druhého človeka, ale aj časť jeho emocionálneho bremena.

Schopnosť vcítiť sa do prežívania druhých je prirodzenou súčasťou blízkych vzťahov. Psychologický výskum však rozlišuje medzi empatickým záujmom o druhého a osobnou tiesňou, ktorú v nás môže vyvolať jeho utrpenie.
Kým empatický záujem nám umožňuje vnímať potreby druhého človeka, osobná tieseň môže našu pozornosť zaplniť vlastným strachom, napätím či bezmocnosťou.

A práve tu sa otvára otázka, ktorú si možno kladieme len zriedka:

Prežívam práve to, čo sa deje v mojom živote, alebo to, čo sa deje v živote človeka, ktorého milujem?

Nie vždy je jednoduché tieto dva svety oddeliť. Najmä keď nám na niekom veľmi záleží. No ak sa opakovane stáva, že naše vnútorné rozpoloženie určuje predovšetkým to, ako sa darí niekomu inému, možno postupne strácame kontakt s vlastným prežívaním.

A tak sa môže stať, že máme dôvody na radosť, ale nedokážeme sa z nich tešiť. Máme vlastné plány, no nedokážeme sa na ne sústrediť. Máme svoj život, ale jeho emocionálnu podobu čoraz viac určujú starosti v živote niekoho iného.

Nie je to však jeden telefonát, jedna náročná situácia ani jeden večer, keď nás trápene blízkeho človeka zasiahne. Rozhodujúce je, keď sa z takýchto chvíľ stane každodenný scenár.

Človek, ktorého máme radi, nám zavolá vždy, keď sa niečo prihodí. Keď sa poháda, keď má obavy, keď sa mu niečo nepodarí, keď nevie, ako ďalej. Sme jeho prvou myšlienkou, keď potrebuje niekomu povedať, čo prežíva. Myslím si, že je to práve preto, že nám dôveruje a cíti sa pri nás bezpečne.

A na tom nie je nič zlé. Mať niekoho, komu sa môžeme zdôveriť, s kým môžeme zdieľať svoje obavy, smútok či neistotu, je nesmierne dôležité. Rovnako dôležité však je, ako dokážeme prežívanie druhého človeka prijať.

Ak si dokážeme zachovať určitý emocionálny odstup, môžeme ho vypočuť, porozumieť mu, podporiť ho a pritom zostať ukotvení vo vlastnom prežívaní. Môžeme cítiť súcit s jeho trápením bez toho, aby sa jeho strach stal naším strachom a jeho neistota našou neistotou.

Ťažkosti zväčša nastávajú vtedy, keď túto pomyselnú hranicu postupne strácame. Keď sa do prežívania druhého človeka vkladáme natoľko, že jeho emócie začíname preberať za svoje. Jeho rozhorčenie sa stáva naším rozhorčením, jeho obavy našimi obavami, jeho smútok naším smútkom. A to všetko napriek tomu, že situácia, ktoré tieto pocity vyvolala , sa priamo neodohráva v našom vlastnom živote.

Ak sa tak deje opakovane, postupne sa ocitáme v stave, keď náš vnútorný pokoj čoraz viac závisí od toho, či má práve pokoj aj človek, ktorého máme radi.
Pravdepodobne si ani jeden z nás neuvedomuje, čo sa deje. On sa s nami jednoducho delí o svoj život. My ho máme radi, a tak jeho starosti prijímame s otvoreným srdcom. Lenže popri tom sa môže nenápadne vytrácať priestor pre naše vlastné radosti, zážitky a pokoj.

Až jedného dňa môžeme zistiť, že už ani nečakáme, čo pekné prinesie náš vlastný deň. Skôr čakáme, s akým problémom sa nám dnes ozve niekto iný.

Akoby sme na chvíľu svoj vlastný život odložili a začali žiť ten jeho.

Pomoc a podpora ako nekonečný kolobeh
Keď máme niekoho radi a vidíme, že sa trápi, je prirodzené, že mu chceme pomôcť. Hľadáme možnosti, premýšľame nad riešeniami, ponúkame svoj čas, skúsenosti či podporu. Chceme, aby sa cítil lepšie, aby sa jeho situácia zmenila, aby sa mu uľavilo. A často sa nám to aj podarí.

Spoločne nájdeme riešenie, pomôžeme prekonať prekážku, poradíme, ako postupovať. Na chvíľu prichádza úľava. Máme dobrý pocit, že sme mohli byť užitoční a že človek, na ktorom nám záleží, je opäť o niečo pokojnejší.
Lenže potom príde ďalší problém.
A my sa opäť pustíme do hľadania riešenia. Telefonujeme, zisťujeme informácie, premýšľame nad možnosťami. Niekedy dokonca začneme konať skôr, než nás druhý človek o pomoc vôbec požiada.

Postupne sa tak môže vytvoriť zvláštny vzorec. Jeden človek prichádza s problémami a druhý sa automaticky ujíma ich riešenia. Časom sa môže stať, že už ani nerozlišujeme, či nás druhý človek požiadal o konkrétnu pomoc, alebo nám len potreboval povedať, čo prežíva. Každú jeho ťažkosť začíname vnímať ako úlohu, ktorú treba vyriešiť.

Akoby sme si z problému niekoho iného vytvorili vlastnú povinnosť.

Pri tom všetkom si neuvedomujeme, že sa mení aj samotná podoba nášho vzťahu. Z blízkeho človeka, ktorý dokáže vypočuť a podporiť sa postupne stávame človekom, od ktorého sa očakáva riešenie.

Nie vždy preto, že by to od nás druhí výslovne vyžadovali. Niekedy túto úlohu preberáme sami. Z lásky, zo starostlivosti, z presvedčenia, že vieme pomôcť. A niekedy aj preto, že je pre nás ťažko zostať bokom, keď vidíme, že sa niekomu nedarí.

V psychológii sa rozlišujú rôzne podoby pomoci a podpory v blízkych vzťahoch. Dôležité pritom nie je iba to, či pomáhame, ale aj to, či naša pomoc zodpovedá tomu, čo druhý človek skutočne potrebuje.

A tu sa dostávame k otázke, ktorú si možno pri svojej snahe pomáhať ani nepoložíme:

Pomáham druhému človeku zvládnuť jeho život, alebo postupne preberám úlohu zvládať ho namiesto neho?

Rozdiel medzi týmito dvoma podobami pomoci môže byť na prvý pohľad nepatrný. V ich dôsledkoch však môže byť zásadný.
Pretože, ak sa každá nová ťažkosť stáva automaticky našou úlohou, kolobeh pomáhania sa nemusí nikdy skončiť.
Život totiž neprináša len jeden problém, po ktorého vyriešení už bude všetko v poriadku. Prináša ďalšie rozhodnutia, neistoty, neúspechy aj prekážky.

Ak sme si na dosiahnutie svojho pokoja stanovili podmienku, že človek, ktorého milujeme, už nebude mať žiadne problémy, možno čakáme na okamih, ktorý nikdy nepríde.
Pretože nech nám na niekom akokoľvek záleží, nemusíme všetky jeho starosti prežívať ako svoje vlastné. Môžeme ich s ním zdieľať, môžeme mu byť oporou a pritom nestratiť svoj vlastný vnútorný pokoj.

Prečo je také ťažké povedať: „Teraz už dosť"?
Niekedy už veľmi dobre vieme, že takto ďalej nechceme žiť. Uvedomujeme si, koľko času, energie a vnútorného pokoja nás stojí neustále zaoberanie sa problémami niekoho blízkeho. Cítime únavu, možno aj podráždenie a čoraz častejšie túžime po chvíli, keď sa budeme môcť venovať vlastnému životu. A predsa sa od toho nedokážeme odpútať.

Rozhodneme sa, že tentoraz už nebudeme všetko riešiť. Že necháme udalostiam voľný priebeh, že nebudeme premýšľať nad každou možnou komplikáciou. Možno si dokonca povieme, že sme už urobili všetko, čo bolo v našich silách.

Lenže potom príde ticho.

Nevieme, ako sa situácia vyvíja. Nevieme, či sa druhému človeku darí, či sa správne rozhodol, či sa niečo nepokazilo. A práve táto neistota môže byť pre nás oveľa ťažšia, než sme očakávali. Začneme premýšľať. Čo ak sa stane niečo zlé? Čo ak sa rozhodne „nesprávne"? Čo ak sa jeho situácia ešte zhorší?

A tak sa k problému vraciam. Niekedy iba v myšlienkach, inokedy ďalším telefonátom, otázkou či ponukou pomoci. Nie nevyhnutne preto, že by druhý človek potreboval náš zásah. Ale preto, že my sami potrebujeme zmierniť neistotu, ktorú v nás jeho nevyriešená situácia vyvoláva.

Niekedy sa totiž nesnažíme vyriešiť iba problém blízkeho človeka. Snažíme sa utíšiť vlastný nepokoj z toho, že jeho „problém" ešte nie je vyriešený.

A tu vzniká zvláštny rozpor. Rozumom chápeme, že nemôžeme ovplyvniť všetko, čo sa v živote druhého človeka udeje. No emocionálne sa stále správame, akoby sme za výsledok jeho rozhodnutí niesli zodpovednosť. Možno máme pocit, že ak budeme dostatočne pozorní, ak včas rozpoznáme možné riziká, ak premyslíme všetky scenáre, dokážeme predísť tomu, čoho sa obávame.

Lenže život nám takúto istotu neposkytuje.

Ani pri najväčšej snahe nedokážeme zabezpečiť, aby sa naši blízki nikdy nesklamali, neurobili chybu alebo nezažili niečo bolestivé. A práve prijatie tejto skutočnosti môže byť jednou z najťažších súčastí nášho vlastného vnútorného odpútavania sa.

Pretože povedať si „teraz už dosť" neznamená prestať pomáhať. Znamená to pripustiť, že ďalší vývoj udalostí už nemusíme mať pod kontrolou.

Vina prezlečená za ľútosť
Podarí sa nám urobiť rozhodnutie, ktoré sme dlho odkladali. Prestávame zasahovať do každej situácie, nechávame blízkemu človeku priestor, aby sa s vlastnými ťažkosťami pokúsil vysporiadať sám. A potom príde zvláštny pocit. Je nám ho ľúto. Vieme, že sa trápi. Že možno nevie, ako ďalej. Že by sme mu dokázali niektoré veci uľahčiť. A hoci rozumom chápeme, že nemôžeme vyriešiť všetko namiesto neho, vnútri sa ozýva nepríjemná otázka:
Nemala by som predsa len niečo urobiť?

Na prvý pohľad sa zdá, že ide o súcit. Veď je prirodzené, že nám nie je ľahostajné utrpenie človeka, ktorého milujeme. Lenže niekedy sa pod ľútosťou ukrýva aj niečo iné. Pocit viny.
Akoby sme tým, že sme nezasiahli, urobili niečo nesprávne. Akoby sme boli menej starostliví, menej milujúci alebo menej dobrí ľudia. A práve tu môže vzniknúť nenápadná zámena: to, že sa cítime vinní, ešte neznamená, že sme sa niečo skutočne vinní.

Pocit viny totiž nemusí vždy vychádzať z toho, že sme niekomu ublížili alebo zanedbali svoju povinnosť. Niekedy sa objavuje aj vtedy, keď nenaplníme očakávania, ktoré sme si na seba sami vytvorili. Možno sme si počas rokov zvykli byť tým človekom, ktorý všetko zvládne, pomôže a nájde riešenie. A keď túto úlohu prestaneme automaticky plniť, môžeme mať pocit, že zlyhávame.

Hoci v skutočnosti sa možno iba učíme rozlišovať medzi tým, čo môžeme pre druhého človeka urobiť a tým, čo už musí zvládnuť on sám.

Je pritom dôležité rozlišovať medzi skutočnou zodpovednosťou a tou, ktorú na seba preberáme sami. Za deti, ktoré ešte potrebujú našu starostlivosť, za chorých či odkázaných blízkych máme prirodzenú a niekedy aj zákonnú zodpovednosť. Tá však neznamená, že musíme za nich prežívať každú emóciu, vyriešiť každú ťažkosť alebo ich ochrániť pred každým sklamaním.

Byť za niekoho zodpovedný neznamená byť zodpovedný za všetko, čo prežíva.

Ľútosť nám hovorí, že nám na niekom záleží. Pocit viny nás však niekedy presviedča, že za jeho trápenie nesieme zodpovednosť.

Dôvera ako forma lásky
Keď niekoho milujeme, prirodzene chceme, aby sa mu darilo. Aby sa vyhol zbytočným sklamaniam, nesprávnym rozhodnutiam a bolestivým skúsenostiam. Ak vidíme prekážku, ktorú by sme dokázali odstrániť máme tendenciu urobiť to skôr, než sa s ňou pokúsi vyrovnať sám.
Lenže nie každá prekážka je niečím, pred čím treba človeka ochrániť. Niektoré situácie potrebujeme zažiť práve preto, aby sme zistili, čo dokážeme. Aby sme sa naučili rozhodovať, niesť primerané dôsledky svojich rozhodnutí, hľadať vlastné riešenia a postupne získavať dôveru vo svoje schopnosti.

Ak za blízkeho človeka opakovane riešime aj to, čo by pri primeranej podpore dokázal zvládnuť sám, môžeme ho nechtiac pripraviť o tieto skúsenosti. Obzvlášť citlivé je to vo vzťahu k deťom. Rodičovská láska nás vedie k ochrane, no súčasťou dospievania je aj postupné preberanie zodpovednosti. Dieťa, ktoré nikdy nedostane priestor urobiť vlastné rozhodnutie, zvládnuť neúspech alebo nájsť riešenie, môže mať menej príležitostí presvedčiť sa, že to dokáže.

Podobne to môže byť aj v partnerských či iných blízkych vzťahoch. Pomoc, ktorá bola spočiatku potrebná, sa môže časom stať samozrejmosťou. A človek, ktorému pomáhame možno ani nedostane príležitosť zistiť, že by niektoré veci zvládol aj bez nás.
Keď za druhého človeka opakovanie riešime situácie, ktoré by dokázal zvládnuť sám, môžeme mu tým nevedomky vysielať posolstvo: „neverím, že to dokážeš." A hoci je našim skutočným zámerom pomôcť, svojim konaním môžeme nechtiac oslabovať jeho dôveru vo vlastné schopnosti.

Dôvera pritom neznamená, že druhého človeka necháme bez pomoci. Znamená, že dokážeme rozpoznať, kedy našu pomoc skutočne potrebuje a kedy mu viac prospeje priestor na vlastné rozhodnutie.

„Verím, že to zvládneš. A práve preto nemusím všetko zvládať namiesto teba."

Možno je práve toto jedna z najnáročnejších, ale aj najcennejších podôb lásky.

Byť nablízku. Povzbudiť. Podržať, keď je to potrebné. A zároveň dovoliť druhému človeku objavovať vlastnú silu.

Pretože niekedy mu nepomôžeme najviac tým, čo urobíme za neho, ale tým, čo mu umožníme zvládnuť samému.

Odpojiť sa neznamená prestať milovať
Je možné, že práve slovo „odpojiť sa" v nás vyvoláva predstavu, že sa od niekoho vzďaľujeme. Že sa prestávame zaujímať, že nám na ňom už nezáleží alebo, že ho nechávame samého s jeho problémami.

No odpojenie, o ktorom hovoríme, neznamená prerušenie vzťahu ani citové ochladnutie. Znamená schopnosť zostať blízkemu človeku nablízku bez toho aby sme sa v jeho prežívaní sami strácali.

Môžeme ho vypočuť, keď sa potrebuje zdôveriť. Môžeme mu podať pomocnú ruku, keď ju skutočne potrebuje. Môžeme s ním prežívať náročné chvíle a predsa si zachovať vedomie, že máme aj vlastné potreby, radosti, plány a túžby.

Druhých môžeme nesmierne milovať a zároveň si vážiť aj svoj vlastný život.

Možno je práve toto je jedna z dôležitých podôb zrelej blízkosti. Keď už nepotrebujeme dokazovať svoju lásku tým, že spolu s druhým človekom prežívame každú jeho obavu, každé sklamanie či každú neistotu. Keď dokážeme zostať prítomní, vnímaví a láskaví ale zároveň si dovolíme prežívať aj vlastný pokoj.

Pretože láska nemusí znamenať, že všetko, čo bolí človeka, ktorého milujeme, musí rovnako bolieť aj nás.

Niekedy sa potrebujeme odpojiť nie od človeka, ale od presvedčenia, že jeho trápenie musí byť neustále aj naším trápením.

Aj môj život si zaslúži moju pozornosť
Mnohí sme si počas rokov zvykli odkladať vlastné radosti na neskôr. Až keď sa situácia upokojí. Až keď sa vyrieši to, čo momentálne trápi našich blízkych. Až keď budeme maž istotu, že sú v poriadku.
Lenže ten správny okamih akosi neprichádza.

Život sa medzitým odohráva. Plynú dni, týždne, mesiace. Prichádzajú príležitosti, stretnutia, drobné radosti aj chvíle, ktoré by mohli patriť iba nám. A my ich niekedy prežívame len napoly, pretože časťou svojej pozornosti sme stále niekde inde.

Možno sa preto oplatí položiť si otázku, ktorú sme si už dávno nepoložili:

Čo by som dnes robil, na čo by som sa tešil a čomu by som venoval svoju energiu, keby som práve teraz nemusel v myšlienkach riešiť život niekoho iného?

Odpoveď nemusí priniesť veľké rozhodnutie ani zásadnú životnú zmenu. Len si znovu všimneme niečo, čo nás kedysi tešilo. Vrátime sa k plánom, ktoré sme odkladali. Dovolíme si prežiť pekný deň bez toho, aby sme mali pocit, že naň nemáme právo, pretože niekto blízky práve prežíva náročné obdobie.

A možno si postupne uvedomíme, že aj náš vlastný život potrebuje našu prítomnosť. Nie preto, že by bol dôležitejší než životy ľudí, ktorých milujeme.
Ale preto, že je hodnotný rovnako.

Nemusíme čakať, kým budú všetci okolo nás šťastní, aby sme si dovolili byť šťastní aj my.

Je možné, že práve v tom spočíva skutočný význam odpojenia. Nie v tom, že a prestaneme zaujímať o životy druhých.

Ale v tom, že sa konečne začneme znovu zaujímať aj o ten svoj.

Odborné zdroje a odporúčaná literatúra:
1. C.Daniel Batson-Altruism in Humans (2011) Oxford University Press.
https://doi.org/10.1093/acprof:oso/9780195341065.001.0001

2. June P,Tangney a Ronda L.Dearing – Shame and Guilt (2002) Guilford Press.
https://www.guilford.com/books/Shame-and-Guilt/Tangney-Dearing/9781572309876

3. Edward L.Deci a Richard M.Ryan – The „What" and „Why" of goal Pursuits (2000) : Human Needs and the Self-Determination of Behavior. Psychological Inquiry, 11(4), 227-268.
https://doi.org/10.1207/S15327965-PLI1104_01

4. Mireille Joussemet, Renée Landry a Richard Koestner – A Self-Determination Theory Perspective on Parenting (2008). A Self Determination Theory Perspective on Parenting. Canadian Psychology, 49(3), 194-200.
https://doi.org/10.1037/a0012754

Kto vás článkom sprevádzal?
PhDr. Elena Marchallé

Autorka Magazínu Marchallé, výtvarníčka a sprievodkyňa osobným rozvojom.

Vo svojej práci prepájam poznatky zo sociálnej práce, tvorivé vyjadrovanie a individuálny prístup k človeku. Prostredníctvom článkov Magazínu Marchallé otváram témy každodenného prežívania, medziľudských vzťahov a sebapoznania.